• SK blog
  • 17.1.2020
  • 1223 pozretí

Postavili sochu v parku: Umenie v meste musí vyprovokovať aj pohladiť

Mnoho ľudí si sochy v mestách spája so socializmom. A niet sa čomu čudovať. Kým vtedy bolo umenie povinnou súčasťou verejných stavieb, dnes vznikajú nové diela v mestách len sporadicky. Autori novej plastiky osadenej v našom projekte STEIN2 však dúfajú, že svitá na lepšie časy. S akademickým sochárom Jurajom Čutekom a maliarom a fotografom Martinom Imanom sme sa rozprávali o tom, ako dnes vyzerá umenie v slovenských mestách, aj o tom, čo ľuďom prináša.

 

Čo sa v rozhovore dozviete:

  • Ako vzniká socha určená všetkým a čo by mala mať
  • Čo je pre sochára vrcholom práce
  • Prečo je dôležité, aby sme mali vo verejnom priestore diela

 

Dá sa povedať, že po revolúcii sa zo slovenských miest vytratilo umenie. Ako je to dnes? Vracia sa?

 

Juraj Čutek: Nemám dojem, že by sa vracalo. Hlavne ak Bratislavu porovnáme s akýmkoľvek západným európskym mestom, Amerikou či napríklad Čínou. Po revolúcii sa u nás kultúra odsunula na druhú koľaj a časom sa na ňu do značnej miery zabudlo. U nás dnes vyrastajú mnohé veľmi pekné developerské projekty, ľudia sa v nich cítia dobre, no stále tu chýba potreba mať okolo seba niečo umelecké – niečo, čo rešpektuje architektúru daného miesta, no má aj ďalšiu estetickú hodnotu. Niečo, čo ľudí vyprovokuje aj pohladí. O tom je umelecké dielo vo verejnom priestore.

 

Martin Iman: Socha vo verejnom priestranstve mala za starých čias aj inú ako len estetickú funkciu. V Prahe sa ľudia stretávali „pod koňom”. V Košiciach sa všetci stretávali „pod maratóncom”. Bol to jasný identifikačný bod. Či už je to technológiami alebo zmenami v individuálnych postojoch, ľudia sa dnes prestávajú stretávať. Potom aj tí, ktorí rozhodujú o tom, či vo verejnom priestore má takýto umelecký identifikačný bod vzniknúť, ho podvedome odsúvajú na druhú koľaj. Ľudia sa dnes uzatvárajú do seba a investujú do toho, čo im priamo zvýši ich sociálny status. Málokto urobí aj esteticko-etickú nadstavbu vo verejnom priestore.

 

Dá sa potreba umenia u ľudí vyvolať?

 

Juraj Čutek: Dá, musíme ju ale komunikovať. Ak lídri spoločnosti a kultúry nebudú prezentovať svoj postoj k umeniu, ak sa o ňom nebudeme rozprávať, tak potreba nevznikne. Ak sa v spoločnosti nebudeme rozprávať o tom, že je normálne, že je tu socha, že je normálne, že deti chodia do divadla a že tam hrajú aj klasiky, tak to nikdy nepríde.

MF_191202_Juraj-Cutek-Martin-Iman_0213_web.jpg

Juraj Čutek

 

Čo by umelecké dielo vo verejnom priestore malo mať?

 

Martin Iman: Hlavne zmysel. Znie to na prvý pohľad ako komický dôvod, ale keď sa človek zamyslí hlbšie, je to vážna vec. Vo chvíli, keď má niečo zmysel, znamená to, že to už niekomu niečo prináša. Ak to niekomu niečo prináša, už to znamená, že to potrebuje. Keby bola spoločnosť taká kultivovaná, že potrebuje vo verejnom priestore sochu, tak to dáva zmysel.

 

Rovnako pre mňa ako umelca musí mať socha hlavne zmysel. To, či bude na podstavci, či bude drevená alebo kovová a či bude figurálna alebo minimalistická – to nie je také podstatné. Musí mať predovšetkým pre obe strany zmysel.

 

Vaším ostatným spoločným dielom je plastika Stein. Ako vznikla prvotná myšlienka na jej vznik?

 

Martin Iman: S YIT sme sa rozprávali o tom, ako zatraktívniť ich developerskú prácu. Mali sme veľké šťastie na kultivovaného developera, ktorý cíti potrebu nadstavby. Socha vznikala rok. Úžasné bolo už samotné rozpracovávanie ich predstavy. Veľmi zodpovedne komunikovali, čo si predstavujú. Niekto by povedal, že ak vám v umení nadiktujú parametre, tak sa necítite slobodne. Keď sme ale ako autori pochopili, že ide o akúsi formu komunikácie spoločnosti, tak nám tie parametre vôbec neprekážali. S Jurajom sme potom hľadali materiálovo-tvarové odpovede na toto zadanie. Keby sme ich „tlačili“ k nášmu zobrazeniu, tak by tá spolupráca nebola taká príjemná a konštruktívna, aká nakoniec bola. Veľmi si vážime, že nás niekto počúval, a že v meste po dlhých rokoch konečne vznikla nová socha.

Stein2_2019_priebeh_vystavby-1234.jpg

Stein2_2019_priebeh_vystavby-1206.jpg

Socha v projekte STEIN2 prekvapí okoloidúcich v každom uhle

 

Aké parametre ste dostali?

 

Martin Iman: Základným parametrom bolo odkomunikovanie pôvodnej architektúry, ktorá dlhé roky tvorila danú lokalitu a jej previazanie s novou architektúrou, ktorá vznikla. Pri tvorbe návrhu sme sa sústredili na vyjadrenie ako histórie, tak aj budúcnosti, a to všetko v minimalistickej forme.

 

Čo nasledovalo? Ako ste zadanie rozpracovali?

 

Juraj Čutek: Citovali sme tvar danej architektúry. Dobre to tam poznáme, ja som v starom pivovare ešte ako chlapec dokonca brigádoval. Zamerali sme sa ale aj na ľudí, ktorí v tom objekte dnes tvoria, pracujú a bývajú. Do návrhu sme teda dostali starú architektúru, novú architektúru a ľudí, ktorí tam žijú. Na minulosť odkazuje silueta pôvodnej kvasiarne, kotol na varenie piva a silo so strieškou. Vyčnievajúce kubusy vstupujú do priestoru rovnako, ako do územia vstúpila nová obytná štvrť STEIN2. Súčasne sú tu zobrazené figúry, ktoré vítajú ľudí. Všetko je to ale v minimalistickej forme, aby to nebolo teatrálne.

 

Martin Iman: Princíp toho prieniku vyjadrujú plochy, ktoré sa krížia. V tých miestach, kde sa krížia, vznikajú spojovacie body. Keď človek chodí okolo sochy, tak si zrazu uvedomí, že s každým uhlom mu socha ponúkne inú dominantu. Vo chvíli, keď k nej pristúpite od Spilky, čiže skutočnú Spilku máte za chrbtom, v soche vidíte novú architektúru, v ktorej je zobrazená aj pôvodná Spilka. Ak ale pristúpite z opačnej strany, vidíte Spilku, no nevidíte novú architektúru.

 

Treťou nadstavbou diela je svetlo. S každým ročným obdobím a každou časťou dňa pôsobí socha trochu inak. Aby nenudila. Vytvorili sme v nej rôzne otvory a prieniky, ktoré pri prechádzaní svetla vytvárajú ďalšie obrazy. Každú chvíľu je teda iná.

MF_191202_Juraj-Cutek-Martin-Iman_0225_web.jpg

 

Na základe čoho ste vybrali materiál sochy?

 

Martin Iman: Vychádzali sme z toho, aký obkladový materiál bol využitý na novostavbe.

 

Juraj Čutek: Chceli sme, aby bolo naše dielo výrazné, no aby súčasne zapadalo do novovytvorenej architektúry, aby nekričalo. Samozrejme sme volili materiál aj podľa toho, aby bol trvácny v exteriéri, a aby sa dal ošetriť náterom proti prípadným zásahom vandalov. Intuitívne nám z toho vyšiel kortén– moderný materiál, ktorý je dnes v architektúre pomerne populárny. Ide o oceľ, na ktorej povrchu sa oxidáciou vytvorí vrstva korodovanej patiny. Vonku vydrží tisícky rokov.

 

Martin Iman: Medená farba korténu odkazuje na históriu miesta, teda výrobu piva. Aj to sa varí v medených tankoch.

 

Na začiatku ste vraveli, že dielo musí mať hlavne zmysel. Aký má teda zmysel plastika Stein?

 

Martin Iman: Je to symbol. Že tu existujú ľudia, ktorí vedia a chcú z privátnych investičných peňazí vytvoriť verejný priestor a osadiť doňho sochu – pre ľudí, ktorí v okolí žijú, ale aj pre tých, ktorí tadiaľ iba prechádzajú.

 

Juraj Čutek: Zmysel je aj v tom, že vzniklo miesto stretávania sa a identifikácie. Keď v minulosti v Paríži postavili Eiffelovku alebo štvrť La Défense, vyprovokovalo to obrovskú negatívnu odozvu u domácich. Dnes by si ich nedali za nič na svete, pretože sa s nimi identifikujú, vytvárajú dané prostredie a oni sú na to hrdí. Na našu plastiku boli zatiaľ len dobré ohlasy. Ľudia cítia, že zapadá do daného priestoru a skrášľuje ho. To je to estetické hľadisko, ktoré vyhľadávame, aj keď o tom nevieme – preto chodíme na dovolenky, sadnúť si k rybníku, alebo navštíviť nejaké pekné mesto. Často nevieme vysvetliť prečo, no cítime sa tam dobre. Presne toto má vytvárať socha – spríjemňovať prostredie a vyprovokovať ľudí k ďalším príjemným veciam.

 

Martin Iman: Posadili sme sa na lavičku a pozorovali sme ľudí, ktorí prechádzali okolo. Bolo na nich vidieť, že nie sú zvyknutí objavovať na ulici novú sochu. Zastavili sa, prečítali si o nej, odfotili si ju. Bol to úžasný pocit.

MF_191202_Juraj-Cutek-Martin-Iman_0198_web.jpg

Martin Iman

 

Myslíte si, že to bude inšpiráciou aj pre ďalších developerov?

 

Martin Iman: Bodaj by to tak bolo. Bodaj by mesto bolo kultúrnejšie a vznikalo by viac miest, kde sa budú ľudia cítiť dobre. Mestá, ktoré sú osadené sochami, vedia, čo im to prináša. Tie sochy, či už staré alebo nové, majú svoju logiku. Ešte aj ten Čumil ju má. Ten chudák je už celý zodratý, lebo každý odchádza z Bratislavy s fotkou s ním a slovami: „Aha, toto je Bratislava.“ To je len jeden malý príklad toho, ako môže socha presahovať lokalitu.

 

Juraj Čutek: Aj v prípade, že by sme si my už neškrtli, tak by som sa tomu tešil, lebo vnímam absenciu mestotvorného vplyvu výtvarného diela. Tie parky sú super, aj lavičky aj všetky takéto veci, ale chýba mi nejaký artefakt.

 

Pre sochára, ale aj monumentálneho maliara, nie je vrchol umenia urobiť dielo a predať ho zberateľovi, ktorý ho zavrie doma. Vidí ho tam pár členov rodiny a nejaká návšteva. Ide práve o to, ísť s tou kožou na trh a postaviť niečo na verejnom priestranstve. Niečo, čo vyvolá diskusiu – či už negatívnu, alebo pozitívnu. Hlavne, aby sa o tom rozprávalo.

zatisie1.jpg

zatisie2.jpg

Kreatívne zátišia v ateliéri Juraja Čuteka

 

Umením k živému dvoru

V spoločnosti YIT Slovakia sa pri navrhovaní dvorov, nádvorí, námestí a iných verejných a poloverejných priestorov riadime naším konceptom „Viac života do dvorov“, teda „More life in yards“. V rámci neho myslíme aj na umenie – umelecké diela zvyšujú pridanú hodnotu dvorov a vdychujú im jedinečnosť, preto by umelecké prvky mali mať miesto na každom dobrom dvore.  

 

 

Napíšte nám

Moje obľúbené ()

Nemáte zvolené žiadne obľúbené položky.

Súhlasím s použitím mojich osobných údajov na účely zasielania obchodných ponúk a marketingových informácií o produktoch, pripravovaných projektoch a novinkách.

Kontakt

Predajné centrum
Račianska 153/A, Bratislava 831 54
Pre volania zo zahraničia: +421903999333
Zavrieť